Bola to doba tmy a strachu, rana za ranou uštedrené pazúrmi démonov z vlastného vnútra, zbesilý beh za niečím, čo som nemohol dostihnúť, čím viac som zrýchlil, tým viac sa mi to strácalo v diaľkach. Bola to doba temna a tento text je z tejto doby:
Mesto je mrazivé a pochmúrne. Pouličné lampy sa mihajú na mojej tvári, ktorá zľadovatela od mrazu zarývajúceho sa do kostí. Z mestských klubov vybiehajú smejúci sa ľudia, všetci sa smejú. Asi nevedia v akom svete žijú, pomyslím si. Dnes sa spolu smejú, pijú, fajčia a zajtra si nebudú vedieť prísť na meno. Popritom všetkom možno hneď za rohom niekto trpí a je sám. V ľadovej tvári sa niečo krásne ligoce, sú to slzy, tancujúce presne na hranách viečok. Akoby som ich chránil a nechcel ich nechať padnúť. Mohli by predsa zamrznúť z toho chladu všade tam vonku a to predsa nemôžem dovoliť, veď sú to jediné čo mám…
Už je iný večer a ja sedím s kamarátmi v podniku na nábreží Dunaja. Vedľa je skupinka žien a niečo oslavujú. Vyzerajú ako modelky. Zrazu si všimnem ako na mňa občas pozerá jedna z nich, keď sa na ňu pozriem rýchlo uhne pohľadom… Všetky sú krásne, no ona vyniká. Vyzerá ako bohyňa. Presne taká, ktorá ostatných necháva o sebe len snívať. Nepôsobí lacno, práve naopak, no určite nechcem, aby to bola žena na celý život. O chvíľu sa už rozprávame po akože náhodnom stretnutí pri bare. Nemusel som pre to spraviť nič, vôbec nič. Bavíme sa o bežných veciach. Vraj je návrhárka a s jej kamoškami oslavujú novú kolekciu. Hovorí, že je hotová z mojej práce. Hovorím si, že ktovie či by z nej bola hotová, aj keby jej oči videli to, čo videli moje. Ale je dobre, že to nepozná. To choré primitívne zlo, ktoré dokáže spáchať len človek inému človeku. Verím, že ju nikdy nestretne. Večer príjemne pokračuje, už všetci sedíme spolu pri jednom stole, všetci sa bavia. Za chvíľu sa už vyzúva z podpätkov v chodbe môjho bytu. Tóny výkrikov na chvíľu prekričali ticho noci a umlčali myšlienky, ktoré mi trhajú vnútro. Tanec tanec tanec… A už som v inej noci, stojím na balkóne a v posteli vidím inú ženu, iná vôňa, iné vlasy, iná pokožka, ďalšia noc iná, tanec, tanec, tanec, a iná, iná, zas, zas, a zas… Schúlený v objatí vášne a v nekonečnom hracom poli plnom nebezpečných hier. Roztrhaný na parkete plnom nebezpečných nástrah a zbesilých krokov. Už viem ako sa tancuje s diablom, tóny sú krásne a lákavé, ale každým krokom strácate…
Už zrazu sedím v sprche a voda naráža na moju tvár, akoby s každou kvapkou na mňa dopadala ťažoba mojich hriechov a strachov. Prečo niekto musí byť sám, prečo si ľudia robia zle, prečo niekto niekde trpí, prečo ma stále miluje, keď vie, že ju nemôžem pustiť do tohto sveta, prečo všetci okolo mňa nemôžu byť šťastní, prečo tu nemôže byť len dobro, bojím sa toho všetkého tam vonku, a vlastne ja som dobrý alebo zlý? Prečo nedokážem spomaliť čas… Steny izby sa zužujú, padajú na mňa, hudba zomrela a ostalo ticho, búrka myšlienok zúri, praskne mi hlava, pohár padá na podlahu, nohy to už nie sú schopné udržať, ležím schúlený v špirále temnoty. Ako sa mám z tohto dostať, zober ma prosím preč, niekam preč, kde nie je zlo, zober ma…
Akoby som bol pod vodou a niečo ma ťahalo ku dnu, do tmy nekonečného oceánu. Klesám, nemôžem dýchať, som strašne hlboko, vzdávam to… Nevládzem. V tom som to zazrel. Bolo to tak jasné, že som tomu okamžite uveril. Bál som sa, že už je neskoro, ale odrazil som sa a zahnal sa rukami, stúpal som k hladine. Ale bola ďaleko. Poznáte ten pocit, keď sa ponoríte pod vodu, pomaly vám začne dochádzať dych, chcete sa vynoriť, lenže ste boli hlbšie, ako ste si mysleli a hladina je vysoko. Stúpal som hore, ale hladina bola ďaleko, dochádzal mi dych, asi som to prepásol a nedám to. Nemôže byť predsa neskoro, veď svetlo stále svieti. Zaber, bojuj! To je ten moment, spravím posledný pohyb rukou, posledný záber… V tom prerazím hladinu a pocítim vzduch. Do celého tela mi preniká vzduch, dýcham a cítim život. Tvár mi prehriali lúče slnka. Cítim sa ľahší, akoby zo mňa oceán strhol všetky ťažoby a pochoval ich vo svojich temnotách. Smejem sa…a žijem.
Každý má svoju temnú stránku. Dôležité je ju prijať a pracovať s ňou. Až keď som padol do tej najtemnejšej temnoty, uvidel som svoje svetlo žiariť najjasnejšie. Bolo tak jasné až ma to prekvapilo. Nikdy som také nádherné svetlo nevidel. A bolo moje… Aj vy ho máte, každý z vás.
,,Dobrom vždy rozžiarime temnotu.“
-Tomáš Prachár-