Na jeseň a zimu na prelome rokov 2024 a 2025 som vedel dve veci. Prvá bola, že sa mením na popol. A druhá, že sú len dve možnosti, že buď ním ostanem a naozaj sa naň premením, alebo to dokážem a raz v budúcnosti budem rozprávať príbeh, ako som z neho vstal. Beriem ťa do najťažšieho životného obdobia a do najhlbšieho intímna, v tomto momente sa môžeš rozhodnúť, či sa na tú cestu so mnou vydáš.
Ťažobu myšlienok poznám veľmi dobre, často žijem vo svojej hlave rôzne príbehy, či už ťaživé alebo radostné. No v tomto období som akoby žil v absolútnej hmle. Celé dni sa mi rekapitulovali momenty posledných pár mesiacov, stále dookola a dookola. Ťažoby celého sveta na mňa doľahli ešte väčšou váhou. Medzi tým to striedali otázky o smrti…ako to je, čo človek cíti, čo vidí a čo je potom. Chvíľu som mal pocit, že to jednoducho musím zistiť, že sa musím pozrieť kam išla a kde je teraz…
V kariérnej oblasti ma dohnalo niekoľko či už zlých rozhodnutí, alebo neschopnosť, v týchto ťažkých posledných rokoch, niektoré rozhodnutia dotiahnuť do konca. Zmenil som prácu, ktorá sa hneď ukázala, že bola veľkým omylom. Stratil som posledné ilúzie o vedeckej a akademickej sfére v našej krajine a akoby som v 30-tke začal znova hľadať svoju cestu.
Moje telo vyzeralo úplne inak a akoby nefungovalo. Pamätám si na deň, keď som z ulice vynášal do domu zabalenú novú podlahu a po chvíľke som mal pocit, že to nedokážem, nevládal som. Ten pocit som dovtedy nepoznal. Boli dni, kedy som mal pocit, že si musím stále ľahnúť. Moje telo vyplo, videl som to v zrkadle, cítil som to.
No to najťažšie s čím som bojoval bolo, že som sa projektoval do situácií, v ktorých so nebol. Jeden večer niekto známi, kto pracuje v detskej nemocnici, zdieľal(a) nočnú fotku detskej nemocničnej postieľky. Nebolo tam nič vidieť, len nemocničná izbička, prístroje a nad postieľkou krásne svetielka, tuším hviezdičky či planétky. Ten večer ma to úplne zničilo a zaspával som s myšlienkami, s ktorými by nemal zaspávať nikto… Sám som sa preniesol do situácie, že mne niečo je. Nevedel som sa zbaviť predstavy, že raz budem vedieť, že to je môj posledný deň a budem sa lúčiť s Teom, že bude volať to jeho „Tatinooo“ a ja tu už nebudem. Áno v tom som žil, bolo to ničivé a vtedy som pochopil, že už to nezvládam.
Bolo to obdobie, kedy mi nevedel nikto pomôcť, ľudia okolo mňa to už jednoducho nevedeli. Najbližší človek, moja mamka, s ktorou som o všetkom hovoril, ktorá ma dokázala chápať a vždy poradiť, tu už nebola. Bolo to obdobie, kedy som mal pocit, že som na svete úplne sám, akoby ma nikto nepočul, že volám o pomoc. Teo je ešte bohužiaľ moc malý na také rozhovory, no jediné čo mi pomáhalo, bola jeho prítomnosť, jeho smiech, pusinky a pritúlenia, ktoré tak rád rozdáva. To jeho „Tatino, môj tatino.“, keď sa rozcíti a dá mi s úsmevom pusinku, ma držalo. Áno, veď ja som predsa jeho tatino. Upol som na to a snažil sa užívať si každý moment s ním.
Potom zrazu prišla jar a vyšlo Slnko. Vystavil som sa niekoľkým menej či viac nepríjemným vyšetreniam. V prvom rade som sa potreboval upokojiť, že všetko je v poriadku, no možno…neviem to vysvetliť ale akoby som aj potreboval si tým prejsť a prežiť si to. Odišiel som z práce a rozhodol sa o absolútny kariérny reset v živote, nový začiatok, o tom vám ale napíšem neskôr o pár mesiacov. Doprial som si úplné voľno, jar a leto s rodinou. Na dome, na záhrade, len my a bežné každodenné starosti. Nie je to samozrejme úplne najľahšie z finančnej stránky, no už teraz môžem povedať, že to bolo to najlepšie rozhodnutie, ktoré som urobil.
Tieto zmeny a rozhodnutia ma zachránili. Spolu s ďalšími dvomi najdôležitejšími faktormi. A tie sú Teova prítomnosť, to niečo nekonečné, čo medzi sebou máme, a sľub, ktorý som dal mamke. Dokázal som to. Tú osobu, na ktorú sa pozeráte na fotke, vidíte len preto, lebo som to dokázal. Tento boj som vyhral, každý deň budem za to vďačný a každý deň budem prosiť, aby ma v živote nikdy nestretli tie ešte ťažšie boje. Vyhral som a idem ďalej, síce už to nikdy nebude ako predtým a ten smútok si ponesiem už navždy, v očiach to zostane zapísané, no úsmev som nestratil. Dokázal som to a dokázal som to úplne sám. Mami, dokázal som to. Tak ako si nám napísala vo venovaní k svadobnej fotke: „…a ak prídu tie naozaj najťažšie dni, nadýchnite sa a choďte ďalej.“ Nadýchol som sa. A Teo, ak toto budeš niekedy čítať, nikdy nezabudni, že môžeš dokázať všetko na svete a vždy musíš ísť ďalej. Tatino to teraz dokázal.
.
„…a ak prídu naozaj tie najťažšie dni, nadýchnite sa a choďte ďalej.“
-mamka-