V živote mám už len tri veľké priania – aby Teo prežil krásny dlhý život, aby sme ho tým životom mohli viesť najdlhšie, ako sa dá, a aby si to celý ten čas bola ty.
Počas toho roka bolo veľa momentov, kedy si to mohla byť ty, no vyberiem len pár z nich…
Vtedy, keď sme s Teom pracovali v záhrade, boli sme tam len my dvaja. Len my dvaja a nádherný motýľ, ktorý celý čas lietal okolo jablone, pri ktorej sme pracovali. Na motýle bola už pokročilá jeseň, no lúče jesenného zapadajúceho Slnka sa nádherne odrážali od jeho pestrých farieb. Stále som myslel na to, ako si milovala motýle a ako si raz, keď ti jeden pristál na kolene, povedala, že to nás niekto prišiel pozdraviť…
Aj vtedy, keď sa Teo z kuchyne z ničoho nič zapozeral do prázdnej chodby, začal sa nádherne usmievať a jeho očká žiarili, presne tak, ako sa tie vaše rána, pozeral na teba. A potom tým smerom veselo zamával. Ja som ťa v tej chodbe bohužiaľ nevidel, ale na chvíľu sa mi zazdalo, akoby som ťa videl v odraze tej nádhernej modrej farby…
Aj vtedy na tej diaľnici si bola tým kameňom, ktorý ma zobudil pred katastrofou… Išli sme po diaľnici po veľmi náročnom dni a v období, kedy som moc nespával. Ale necítil som únavu, len som nad niečím rozmýšľal. Zrazu prišla obrovská rana, auto mi nadskočilo, ale zostalo vo svojej dráhe. Len v spätnom zrkadle som videl kameň, určite o dosť väčší ako futbalová lopta. Ako je možné, že som ho nevidel… Hneď som si uvedomil, že preto, lebo som za volantom zaspal. Ten kameň tam nemal čo robiť, neviem, kde sa tam zobral, akoby sa tam vyskytol. A aj keď tam bol, keď v takej rýchlosti a na tak veľký kameň vletí koleso, neverím, že to skončí len prasknutým blatníkom. Našťastie skončilo a ja budem veriť, že to si bola ty, kto ma zobudil…
A som si istý, že si bola aj tým krásnym svetlom. Bol október, deň tvojich narodenín. Urničku sme ešte mali doma a ja som po práci cítil, že musím ísť tam za tebou. Nikto nebol doma, no hneď ma potešili ruže, ktoré sa tam krásne týčili vo váze. Vlastne stále neviem, kto z rodiny, kto má kľúče od nášho domu, ich tam dal. Prišiel som ku urničke, zohol sa k nej a pobozkal ju. Mal som zavreté oči a chvíľu som tak zostal. V tom som v tej tme zavretých očí uvidel nádherné svetlo. Nebolo to nič také, čo sa vám pri zavretých očiach môže diať a čo pravdepodobne všetci poznáme, nikdy som nič také nevidel a ani nikdy potom sa mi to nepodarilo zopakovať. Ťažko sa to vysvetľuje a úprimne sa pri tom trošku cítim aj ako blázon. Pripomínalo mi to, ako v dokumentoch o vesmíre, zobrazenie výbuchu hviezdy alebo Veľkého tresku. Akoby z tej tmy zavretých očí niekde z absolútnej hĺbky vychádzalo tenké malé no silné svetlo. Malo krásnu bielo-ružovo-fialovú farbu. A neviem ho inak popísať, len tak, že to svetlo bolo akoby absolútne. Tento moment bude už navždy jeden z dvoch najsilnejších zážitkov v mojom živote.
Takých momentov bolo za ten rok viac, možno menej jasných a intenzívnych, niektoré som popisoval v iných textoch, niektoré som si možno ani nevšimol a nedokázal vnímať. No ja chcem veriť, že celý čas si to ty. A keď odtiaľto budem musieť odísť, prídem na miesto, kde ma budeš čakať práve ty a povieš mi „Áno Bobinku, stále som to bola ja.“
.
