Áno, začal som učiť. A prečo?
K tomu povolaniu mám obrovskú úctu a cítim, že ho poznám. Presedel som hodiny ako malý krpec na hodinách mojej mamky a sledoval, ako učí pubertiakov, ktorí sa mi zdali hrozne dospelí. Potom som obdivoval, ako sa učila na skúšky so mnou malým chlapcom vedľa seba. Neskôr, starší, som sa s ňou rozprával o všetkom, čo sa v škole, kde učila, dialo. Jednoducho to prostredie som poznal a miloval.
Chcem prežiť život, čo najviac s naším Teom. Pretože mňa teraz najviac hreje to, že ja som ho s mamkou prežil. Toto povolanie to jednoducho dovoľuje trochu viac.
Po rokoch v odbore možno mám dosť skúseností a niektoré sa dá povedať, že teda nie sú bežnými. Niektoré by som možno aj nepotreboval, no formovali ma. Naviac v osobnom živote som si už tiež tuším niečo prežil. Preto cítim, že to všetko mám odovzdať ďalej. Možno odovzdať niečo naviac.
No ak by som mal povedať len jeden dôvod… Od malička som hovoril, že ja raz zachránim svet, práve mamka mi vždy hovorila „ty chceš zachrániť celý svet!“, stále na to spomínala. No potom prišiel moment, kedy som nedokázal zachrániť ani ten svoj, nedokázal som zachrániť ju. Nedokázal som to… Naučilo ma to jednu vec. Asi sa ten svet celý naozaj zachrániť nedá. No začal som veriť v niečo iné. Čo keď dokážem zachrániť jeden malý svet?! Čo keď dokážem nejakým spôsobom ovplyvniť a zachrániť niekoľko malých svetov na ich začiatku?! Čo keď im zmením budúcnosť, budem vzorom, čo keď im akokoľvek dokážem pomôcť, možno stačí, že ukážem, že aj tí, čo vyzerajú ako hrdinovia sa občas trápia a boja, a je to v poriadku…
Možno zachránim jeden malý svet v tomto veľkom svete, ktorý je pre niekoho jeho celým svetom. Preto som učiteľom.
.
Áno, začal som učiť. A ako som dospel k tejto veľkej zmene?
Keďže ja s mojím vzdelaním som vlastne nemohol učiť, dlho som hovoril, že raz si dorobím tzv. pedagogické minimum, len tak, nech to mám. No nikdy som sa k tomu nedokopal, nechcelo sa mi. Keď odišla mamka, zostal som stratený. Po rokoch v praxi v oblastiach molekulárnej biológie, biomedicíny, či biotechnológie som akosi úplne stratil všetky ideály.
A raz keď som v terajšom zamestnaní ležal na gauči v šatni po ťažkom dni na klinike, napadla mi tá myšlienka, ktorú som mal v hlave už dlho. Stále som počúval od blízkych, hlavne od mojej zenušky a kamoša Adama, že by som mal viesť a vplývať na mladých ľudí, že ich dokážem strhnúť a podobne. Tak som vtedy napísal ešte dvom ľuďom túto myšlienku a ich reakcia ma presvedčila. Kontaktoval som niekoľko škôl kvôli doplňujúcemu pedagogickému štúdiu, prijali ma aj po termíne prihlášok… Rok sa nič nedialo, napísal som na zopár škôl, že teda by som rád začal učiť. Bolo ticho…potom mi zazvonil telefón a to, z ktorej školy sa mi ozvali som nechápal… Škola, o ktorej som roky počúval, ako na nej moja mamka a zopár ľudí z jej okolia, rodinní známi, a vlastne rodina, prežili spolu pár krásnych rokov. Škola, pri ktorej som niekoľkokrát stál, keďže je veľmi blízko pri mojom byte, a spomínal na historky spred viac ako tridsiatich rokov, ktoré som od mala počúval. Párkrát sme sa stretli a v auguste som nastúpil…
Viete, kedysi som chcel stáť na vrchole budovy, vyobliekaný sa pozerať cez presklenú stenu na nočné mesto. Tak som sa videl. A na nejakom tom vrchole som stál, trochu inom, ale stál. Cítil som sa na vrchole sveta, že viem a riešim veci, o ktorých iní ani ešte nevedia, že sa dejú. No časom som zistil, že ten môj vrchol, ktorý vychádza z toho, čo tvorí moju podstatu, je úplne niekde inde. Preto.
Áno Monči, ja nakoniec nejaký ten svet zachránim, uvidíš.
„Vieš Tomi, aj v tom najhoršom žiakovi, musí vidieť niečo dobré, a aj z toho najslabšieho žiaka, musím vydolovať nejaké vedomosti.“
-p.uč. Prachárka a mamka-