Presne toto čo je na tejto fotke milujem. Od malička som vyrastal vonku na záhrade, kde som sa aj sám dokázal hodiny hrať a prežívať neuveriteľné dobrodružstvá. A popri tom som sa spolu s dedom naučil starať o záhradu, milovať rastliny a zvieratá, milovať všetko živé. Vlastne sa dá tak trochu nadnesene s úsmevom povedať, že som vyrastal v hline, v tráve a so zvieratami. Už to bude 17 rokov, čo dedo odišiel na krajšie miesto. No keď niečo robím na záhrade, tak mám pocit, akoby mi stále radil a hovoril tie slová, ktoré hovoril vtedy. Mal neuveriteľnú trpezlivosť, keď som sa nemotornými rukami pokúšal niečo spraviť. Ukázal mi to a na mňa sa všetko nalepilo, naučil ma variť a zvládnuť každú prácu na záhrade. Naučil ma milovať záhradu, rastliny, zeleninu, ovocie…a vlastne život. Milujem to doteraz.
Milujem zasadiť rastlinu alebo stromček, vidieť ich rásť, zachrániť ich, keď sa im niekde nedarí a dať im život. Mám akýsi zvláštny cit alebo inštinkt, že viem čo rastlinka potrebuje, kde sa jej bude dariť, kedy potrebuje vodu a kedy nie, kde spraviť strih, ako a kam ju zasadiť. Niekedy mám naozaj pocit, že tie rastlinky na mňa rozprávajú, čo je pre nich najlepšie. Milujem ten jemný buchot vody dopadajúcej na listy rastlín pri zalievaní pri západe slnka. Milujem to, že keď venujem rastlinám lásku, vrátia to v podobe tých najvoňavejších a najchutnejších plodov. Milujem silu života. Milujem to doteraz a budem to milovať navždy.
Nie som typ chlapa, ktorý dokáže sám postaviť dom, alebo opraviť auto. Ale v záhrade dokážem spraviť všetko a to preto, lebo ma tej láske k tomu všetkému naučil on, môj dedo, môj „kolega“. Ja jediné čo môžem spraviť, je chrániť a pestovať jeho kráľovstvo ďalej. A navždy budem, tu som vyrastal a tu raz aj zomriem.
Domov.
„Každého sviečka raz dohorí.“
-dedo-
„Ale jej svetlo ostane v nás navždy.“
-Tomáš Prachár-