Nedeľa 21. novembra. Bol chladný novembrový večer. Asi o pol ôsmej som na aute vyrazil z domu do Bratislavy. Hneď za našou dedinou vedie cesta cez tmavý hustý les, len cesta a všade naokolo vysoké stromy. Bola tma a hustá hmla. Vonku bola hororová atmosféra. Pustil som si obľúbenú hudbu a dával pozor, keby mi na cestu vyskočila nejaká zver. Ale videl som len pár metrov pred seba, ďalej už bola len hustá biela hmla ako mlieko. Vtom sa mi zrazu na pravej strane niekoľko metrov v hustom lese mihlo svetlo. Mihlo sa v tej rýchlosti len na okamih a dosť ďaleko, napriek tomu som presne vedel, čo to bolo. Svetlo išlo z nejakého svietidla alebo baterky, ktoré ležalo na zemi a vytváralo pás svetla na popadanom listí a lesnom poraste. Myšlienky začali víriť, čo keď tam niekto leží, ale to si len niekto skracuje cestu po lesnej cestičke, čo keď tam niekto leží, alebo sa tam dejú nejaké zlé veci, radšej choď ďalej, lebo ešte sa ohrozíš, ale čo keď tam niekto leží, čo keď tam niekto leží, čo keď… Po asi 500 metroch som sa na odbočke na lesnú cestičku otočil, musel som sa vrátiť a pozrieť sa, čo to bolo. Išiel som pomaličky, ale už som prešiel dlhú trasu a nevidel som nič. Čo sa mi to len zdalo? Otočil som sa naspäť, bol som v tom pruhu, ako keď som to zazrel prvý raz, išiel som pomaličky pri krajnici, niekoľko áut ma predbiehalo zozadu, občas ma osvetlilo auto z protismeru. Prešiel som dlhý úsek a nevidel som nič. Okej, tak asi len sa mi niečo zdalo, tak pokračujem ďalej do Bratislavy… Nie! Vráť sa. Predsa si to videl, nezdalo sa ti to. Znova som sa vrátil. Vracal som sa, zase som išiel krokom pomaličky, ale už nešli žiadne autá, ktoré by ma osvetľovali, vtom som si to na opačnej strane všimol, malé svetielko dole pod vysokou hrádzou v hustom lesnom poraste. Prešiel som kúsok a otočil sa, bol som na strane, kde bolo to svetlo. Bol som pripravený na všetko, ale bál som sa, no musel som ísť k tomu svetlu. Po chvíli som k nemu dorazil. Zastavil som a svetlami auta sa mierne natočil do lesa. Už som presne vedel, čo to je. Bolo to svetlo bicykla. A vedľa neho sa na mňa z tmavého lesa pozerala biela tvár. Zovrelo mi hrdlo. No po momente som pochopil. Bola to nejaká babka. Rozmýšľal som a v tej chvíli som nevedel, čo sa deje, či tam nie je niekto ďalší, jednoducho som nevedel, preto som nechcel hneď vystúpiť z auta. Podišiel som kúsok ďalej a otvoril okno smerom k babke. Zakričal som na ňu, čo tam robí, ona odpovedala, že sa stratila… Rýchlo som dal vedieť domov, čo sa deje, pre istotu, aby vedeli. A vyšiel som von. Bolo tesne nad nulou, všade tma, hmla a temný les. Nikto nikde. Keď som vystúpil, išlo okolo auto a podarilo sa mi ho zastaviť. Bol to mladý chalan, poprosil som ho o pomoc, zavolal záchranku a ja som sa zatiaľ pani pýtal základné veci. Vraj išla na huby, a keď sa zrazu zotmelo, stratila sa v lese. Povedala mi meno a odkiaľ je. Vtom som si uvedomil, že odtiaľ poznám kamaráta a zavolal mu. Poznal to meno, zavolali ich dcére, ktorá hneď povedala, že po nej už nejaký čas pátrajú… Prišla sanitka, hneď po nej prišla celá rodina…
Tento príbeh nepíšem, aby som vyzdvihol seba. Naozaj. Mne stačil šťastný výraz tváre jej dcéry, keď prišla na miesto a uvidela babku. To bola moja odmena. Vám ho píšem len preto, aby sme všetci neboli slepí a ľahostajní. Poznáte ten psychologický jav u človeka, keď vidí, že sa niečo deje, ale radšej sa tvári, že to nevidel. Je to v nás, lebo náš mozog nás prirodzene chráni. A nehovorím, že teraz máte byť hrdinovia a do všetkého sa vrhať. Veď ani ja som hneď nevbehol do toho lesa… Len aby sme neboli voči iným slepí. To čo je pre vás hodina stresu a strachu, pre niekoho to môže byť celý svet a veľa rokov s niekým, koho majú radi. Čo keby v takej situácii bol váš blízky človek? Vtedy by ste nechceli, aby niekto len tak išiel ďalej. Ale viete čo?! Ja verím, že pre môjho blízkeho človeka, by sa tiež niekto otočil… Pozerať sa okolo seba s ohľadom na toho druhého je jeden z najkrajších prejavov lásky a dobroty. Nemusia to byť obrovské činy, alebo hrdinstvá. Často stačí strašne málo, jeden úsmev, jedno slovo, alebo len vaša prítomnosť. Niekedy jeden váš pohľad, môže znamenať celý svet pre niekoho iného… Je niečo viac?
A verte mi, bude sa vám zaspávať ako nikdy predtým.
