Savana. Slnko vychádza a život ožíva. Jeho domov, jeho priestor. Domov kráľa. V pokoji pod stromom leží obklopený svojou rodinou. Kráľ. Vo svojom teritóriu, ktoré nevybudoval sám. Hneď vedľa neho je práve ona, kráľovná. Je kráľom, ale nebol by nim bez svojej kráľovnej. Bez nej by bol stále len tým tulákom, ako kedysi. Stratený tulák, ktorý sa túla stepou, či savanou, a hľadá svoj smer. Bez svojho teritória, bez svojho kráľovstva zvierat. V pokoji spolu si užívajú bláznivé dni v pokojnom živote. Jeho jazvy z túlavých dôb dokáže ošetriť len ona. Jeho silu, hnev a živočíšnosť dokáže skrotiť len ona. Ako na tom obraze, dominancia a sila leva skrotené vyrovnanosťou s nadhľadom levice, spojené do rovnováhy nezničiteľného celku. Preto napriek všetkým samiciam je práve ona navždy jediná kráľovná. Pre ňu aj kráľ je ochotný ustúpiť, aby zostal mier v horúcej divočine. Len ona sa môže dotknúť hrivy kráľa. Spojení pozerajú na západ slnka nad červeným horizontom, okolo nich prúdi život. Pod mesiacom je počuť ich rev, ktorý sa ozýva celým kontinentom. A za niekoľko ďalších zobudení slnka, po nich budú skákať ich neposlušné mláďatá. Toto je ich svet. Ten musia strážiť.
Lev stúpa po skale, kráča hrdo, pripravený niesť váhu celého sveta. Srdce naplnené dobrom, celý život cez tmu za svetlom. Vystúpal na vrchol skaly, pod nim celý svet, ale nie je tam sám, je tam s nimi, s jeho kráľovnou a rodinou. Divočina je v rovnováhe. Je to ich svet, je to krásny pestrý svet, ktorého je kráľom. Či pod spaľujúcim slnkom, alebo miliardami hviezd je pripravený ho chrániť vlastným telom, všetkým, aj keď by musel skonať. Spolu pozerajú do diaľok veľkého sveta, pripravení chrániť a budovať kráľovstvo plné života, lásky a pestrosti. Lebo už vystúpal na skalu, už je predsa kráľ.
Aj lev je v nás…
,,Srdce naplnené dobrom, celý život cez tmu za svetlom.“
-Tomáš Prachár-