Vlk

Sám vlk sa túla nočným lesom. Tmu ticho a pokoj nahradili svetlá, hluk a chaos. Namiesto stromov stoja pouličné lampy a jeho srsťou je čierny kabát. Poznačený nejedným testom kráča z nohy na nohu, nesie si svoje jazvy z bojov, keď sa ho iní snažili zlomiť. Pocit viny, no čistá duša.
Kráča hrdo a slobodne. Tak ako sa bojí samoty, tak miluje svoju slobodu. Slobodu keď nezáleží, na ktorom strome zanechá stopu.
V centre lesa falošné líšky v podpätkoch čakajú na taxík a usmievajú sa na neho. Pousmeje sa a len prejde okolo. Myslia, že sú najvyššia liga, no pre neho sú možno len jednorazovým tréningom. Alfa hľadá vždy len alfy. Tie pravé s pravdou v srsti.

Kráča ďalej cítiac ťarchu jeho nepravdivého tieňa krvilačnosti z rozprávok. Vlk už dávno neverí rozprávkam a napriek arogantnému výzoru prijal svoje plaché a hlboké vnútro. Vnútro, o ktorom celé ostatné spoločenstvo lesa nemá ani šajnu. Poznajú ho len vyvolení jeho svorky. Chcel by milovať všetkých, ale chlad a krutosť lesa ho naučili, že to nie je možné.
Vlk vyjde na kopec. Pod hradom štyroch veží vyje na mesiac, ale sníva o hviezdach. Nevie kam jeho cesty vedú, no jeho nohy vždy hrdo kráčať budú. Aj v tomto svete rýchlom a lese temnom, je jeho srdce naplnené dobrom, celý život cez tmu za svetlom.

Príde do svojho brlohu, schúli sa a snaží sa zahriať od toho krutého mrazu a zla celého sveta. Keď zaspí, sníva o lese, sníva o svojej alfe, sníva o svojej svorke, sníva o lese plnom dobra, o krásnom lese. Pretože napriek mrazu tam vonku, jeho srdce stále horí.

Aj vlk je v nás…

,,Srdce naplnené dobrom, celý život cez tmu za svetlom.“
-Tomáš Prachár-