Plač. Na úplnom začiatku všetci čakajú, kedy sa ozvú tie nádherné tóny prvého plaču, ktoré sú symbolom nového života, lásky a šťastia. Plač, ktorý znamená niečo krásne a napriek tomu, že jedna dušička plače zo strachu z nového sveta, v ktorom sa ocitla, všetci ostatní majú na tvárach úsmev a sú šťastní. Plač, ktorý vytvoril úsmev…
Postupom času a tým, ako nás obúchava život, sa plač stáva prejavom nezvládnuteľných situácií, smútku a bezmocnosti. Ale práve plač je tou poslednou pomocou. Mne napríklad často chýba plač. Často plačem z dojatia, teda kvôli pekným dojímavým veciam, možno až moc často. Ale plač zo smútku mi akosi chýba. Aké to bolo krásne a ľahké v detstve, si len tak poplakať, aj kvôli odretému kolenu. Teraz už to tak nejde a často nie som schopný vyplaviť tú ťažobu a smútok zo svojho vnútra. Ťažoba a temno tých malých trápení, ublížení a hriechov, ktoré zožierajú a kradnú tú krásnu detskú iskru z očí.
Potom ale prídu situácie, ktoré sú tak ťažké, že plač sa stáva naozaj poslednou nádejou. Napríklad, keď smútime za niekým, kto už odišiel na krajšie miesto. Každý to má inak, niekto plače celý deň, niekto plače vždy pri každej spomienke, niekto plače tak, že mu už ani slzy netečú. Ja zase viem, že tú prvotnú alebo nahromadenú ťažobu musím zo seba, čo najskôr dostať von, a akoby v jednom momente. Sú to momenty, ktoré sú v úplnej samote, ktoré nikto nevidí. Emočné stavy, ktoré sú na hranici stratenia a šialenstva. Pamätám si noc strávenú v tme v byte na zemi, plač, ktorý ma ťahal k oknu. Alebo prechádzku okolo jazera, kde som nedokázal prijať, že zrazu som tam sám. Plač, ktorý mi podrážal kolená a zvieral srdce. Ale viete, kde sa plače najlepšie?! Schúlený v sprche… kde ste úplne nahý, bez všetkého, a kde prúd vody priamo odnáša to čierno, ktoré ste plačom vyplavili, nie je asi nič oslobodzujúcejšie, ako potichu kričať do prúdu vody.
Toto sú tie momenty, ktoré sú na hrane. Ale sú to presne tie momenty, kedy mi práve plač zachránil smiech. Preto si ho chráňme, nebojme sa ho a nebojme sa o ňom hovoriť. Pretože práve plač je naším ochrancom smiechu…
,,Nikto nie je nikdy viac sám sebou, ako vtedy keď plače. Pokiaľ dokážeš plakať, stále máš nádej, že raz sa budeš smiať. Ale hlavne máš nádej, že v tvojom vnútri ešte niečo zostalo…“
-Tomáš Prachár-