Niekedy mám pocit, akoby na mňa more volalo a lákalo ma do svojich hĺbok. Ale nie zákerne, skôr akoby ma chcelo chrániť…
Keď som bol malý a nevedel som ešte plávať, hral som sa na brehu a s potápačskými okuliarmi väčšími ako moja hlava objavoval život pod vodou. Samozrejme len tam, kde dočiahnem nohami. Zrazu, keď som si niekoľkýkrát namočil zarosené okuliare do vody a nasadil si ich, zacítil som hrozné pálenie na tvári. Spolu s okuliarmi som si na tvár priložil maličkú medúzu, ktorá ma popálila na tvár. Dodnes mám nad hornou perou jazvu. Napriek tomu som sa potom naučil plávať. Bolo to v mori.
O veľa rokov neskôr som sa šiel potápať k útesom. Napriek varovaniam som spravil chybu a skočil do mora, ktoré bolo nad moje sily. Bol podvečer, čas prílivu, more bolo vtedy silné, búrilo a rozčúlene narážalo na skaly. Myslel som, že dokážem hneď odplávať ďalej od skál, no nedokázal. Ale to čo prúd dokázal s mojím telom si pamätám dodnes. Okamžite som sa dostal do prúdu, ktorý ma vždy vtiahol kúsok do mora a následne narazil na ostré skaly. Prúd ma akoby chcel vtiahnuť do otvoru medzi dve skaly. Nedokázal som sa zachytiť skál, more si ma po každom náraze ťahalo k sebe. Cítil som sa ako v práčke. Nemal som už silu ani dych a na chvíľu som myslel, že sa tam utopím. Vedel som len, že sa musím potopiť a skúsiť tie vlny podplávať. Naozaj neviem a nepamätám si, ako sa mi to podarilo, ale odplával som od útesov ďalej od pevniny a potom preplával na vedľajšiu pláž, kde som sa vyhrabal z vody. V tento moment som sa zamiloval do mora.
Neskôr v ťažkom období som zažil zvláštny moment, kedy som myslel, že nedosiahnem hladinu, aby som sa nadýchol. Moment, keď zo mňa more strhlo všetky ťažoby. Tento príbeh je naznačený na konci textu V temnotách tmy.
Áno, sú to len malé momenty a spomienky. Ale more v mojom živote naozaj predstavuje akúsi barlu na ceste k sebe samému. Nedokážem to správne popísať slovami, ale je jedno, či je to pri takýchto momentoch, alebo len pri tom, ako sedím na skale pri západe Slnka. Možno je to preto, lebo pre mňa more symbolizuje dokonalé spojenie lásky a rešpektu. A presne toto spojenie v nás vytvára pokoru, ktorá nás učí prijať všetky tie ťažoby života.
Aj teraz keď vychádzam z mora – a je jedno, či je teplé, alebo ľadové, či je to na pláži plnej ľudí, alebo som tam sám pri útesoch – aj teraz cítim, akoby zo mňa more stŕhalo všetko zlé. Akoby to všetko zo mňa stieklo spolu vodou a ostalo to tam. V hlbinách mora.
Možno preto na mňa stále volá.
„More mi navždy bude pripomínať teba.“
– pre vás neznáma autorka –