Dávno sa zaujímam o fenomén času. Už na vysokej škole som si zamiloval výrok „Pánom života je čas“. No až teraz som naplno pocítil jeho silu. Zaujímať sa o čas z pohľadu filozofie, čítať o tom odbornú literatúru, počúvať diskusie a premýšľať o čase, len tak sám s vínom pri pohľade na milióny hviezd, je krásne, no zároveň náročné. Ale naučiť sa zmieriť s tým, že čas nezastavíme, keď sa nás dotkne v absolútnej blízkosti, to je skoro nezvládnuteľné.
Aj ja som sa zľakol času, posledné roky boli možno najnáročnejšie v mojom živote, aj keď zároveň boli najkrajšie. Zrazu som v 28 rokoch začal cítiť, že nemám čas. Premýšľal som nad tým už odkedy si pamätám, no teraz ma tikot sekúnd akoby skľučoval do špirál nekonečnej ťažoby. Smial som sa, žil som, ale kdesi vnútri ma niečo dusilo. Čas prišiel a začal si brať čo nám požičal. Ľudia, ktorí boli pre nás samozrejmosťou, starí rodičia, sa zrazu zmenili a už neboli ako predtým. Od Vianoc 2021 som žil v strachu, plánoval krásne veci, svadbu a oslavu života a lásky, no zároveň žil v strachu, či namiesto veselosti a radosti nás čas nerozdrví svojou silou. Potom zrazu som cítil dusivý strach z toho, koľko času ešte ostáva mojím rodičom. Pane Bože veď ešte strašne veľa, ešte predsa môžu prežiť jeden život, veď sú mladí. Ale počkajte, koľko dní ešte ostáva mne? Možno pár, možno rok, možno desať, možno dvadsať, alebo dám aj 60?! Možno vlastne dosť, ale aj tak vlastne strašne málo. Čo toto je?! Veď vždy som premýšľal hlbšie o čase a bol som zmierený s tým, že raz príde čas každého z nás. Ale čo je toto! V noci som nevedel zaspať, akoby mi na hrudi ležal obrovský kameň, ťažko sa mi dýchalo, akoby som bol presvedčený, že sa už nezobudím. Áno, bol to silný úzkostný stav. Dusil som sa, bál som sa, nevedeli mi pomôcť najbližší, ktorí videli, že padám. Keď som sa o tomto bavil s najbližším človekom – mamkou, povedala mi: ,,Aj keď si nad tým dumal stále, až teraz si tvoj mozog uvedomil konečnosť a vlastne si dospel.“ No škoda, že u mňa to prišlo drvivou silou. No a potom prišiel prelom rokov 2022/2023, kedy sa stala vec, pri ktorej som pocítil taký silný pocit strachu, že som pochopil, že sám to nezvládnem.
Viete prečo toto píšem?! Pretože väčšina ľudí sa nad takými vecami ani nezamýšľa, ale možno je tu jeden človek, ktorý bojuje presne s takýmito podobnými myšlienkami. A ten niekto nie je sám! Nie si sám! Nie si sama! Žijeme v dobe, kedy sa nosí pozitivita, krásny bohatý život a predstava toho, že všetko je super. Lenže o tom nie je život. Všetci si nesieme svoje ťažoby, trápenia, hriechy a strachy. Aj ten kto vyzerá ako najsilnejší človek, môže bojovať s démonmi, ktorých si jeho okolie ani nevie predstaviť. Práve to z nás robí ľudí. Keď toto čítaš a vidíš sa v tých vetách, tak nikdy nezabúdaj, že vždy tu je niekto, kto ťa bude počúvať a kto ti rozumie. Nie si sama. Nie si sám. To má byť odkaz tohto textu…
Tento text mám napísaný viac ako rok. Pred pár mesiacmi som k nemu doplnil jednu vetu a chcel ho konečne dať von. Vtedy bola vyfotená táto fotka. Všetko sa akosi upokojilo a zlepšilo, no stále som cítil, že na to nie je vhodná chvíľa a doteraz ho nepridal. Teraz do neho vsuniem tento odsek, ktorý práve čítate. Pred pár dňami sme sa zase s mamkou bavili o smrti a o týchto mojich strachoch. Povedala mi vetu: „Vždy musíš myslieť na to, že ja by som nechcela, aby si sa trápil.“ Na to som jej povedal: „No si múdra, ale predstav si, že ja by som teraz zomrel, že teraz na ceste v aute by som mal haváriu napríklad. Vedela by si si to ty povedať?“ Viem, že je to pre ňu niečo nepredstaviteľné a ani ja sám by som to neprial samozrejme žiadnemu rodičovi, lebo tak to proste nemá byť. No ona mi vtedy na to so slzami v očiach odpovedala: „Áno Tomi, každý deň by som si to opakovala, že ty by si nechcel, aby som sa trápila.“ Neviem, či každý pochopí, čo tým chcem povedať. Ale týmto pre mňa obrovsky silným momentom, touto jednou vetou, akoby strhla ten strach. Akoby ma vlastnou obrovskou vnútornou silou oslobodila a strhla zo mňa tú neuveriteľnú ťažobu. Zase to dokázala… Preto pridávam tento text až teraz.
Viete, čas je síce pánom života, ktorý poznáme, a je to naša jediná absolútna istota, že čas plynie. No ešte stále je tu večnosť, ktorej nerozumieme a pravdepodobne ani nikdy nebudeme. No možno práve tí, ktorí sa v živote zľakli času, sú na najlepšej ceste k večnosti.
.
„Pánom tohto života je čas, no pokiaľ je tu večnosť, tak životom určite nepoznaná.“
-Tomáš Prachár-
.
.
Ak sa ti text páčil, môžeš ma pozvať na kávu a takýmto milým spôsobom podporiť moju tvorbu.
Podpor tento obsah cez BuyMeACoffee.
Poteší naozaj každá takáto milá podpora.
Tak klikni sem a pozvi ma na kávu! 🙂