Všetci celý život blúdime vo vlastných bludiskách. Bez kontroly sa ocitneme v bludisku a ani nevieme, ako sme tam zablúdili. Cítime hanbu, že sme zablúdili do tých uličiek, v bludiskách záhybov krásnych tiel a v záplavách posteľných hier. Zrazu sa zobudíme v bludisku, v ktorom sme sa nikdy nemali ocitnúť. Blúdime v bludisku niekoho iného a niekoho iného nechávame blúdiť samého v tom našom. Znova a znova sa mýlime ešte aj v cestičkách jasných omylov. Výčitkami z chýb sa stávame atrapami vlastného života. V bludiskách hier, do ktorých nás vtiahli hráči, s ktorými sme nikdy nechceli hrať. V uličkách samoty, v hmle, cez ktorú strácame obzor. Keď odpovede môžeme hľadať len pohľadom na hviezdy. V gladiátorských bojoch, ktoré nemajú víťazov a my prehrávame aj s porazenými. Uličky sa zúžili a tvoje bludisko sa zauzlilo, nemôžeš dýchať, máš strach, kde si sa to ocitol, všetko sa trasie v nepríjemnom tichu, nohy ťa už neudržali a schúlený ležíš v špirálach stratenia…dostali ťa a stratil si sa.
Ale to nevadí. Nie je hanba sa stratiť, pokiaľ stále cítiš silu, hľadať tu správnu cestu. Tie bludiska znamenajú život, to je život, ktorý je často zlý. Celý život prechádzame bludiskami a nesieme si batoh nazbieraných ublížení, jaziev a hriechov, ale práve vtedy, keď sa postavíš a otvoríš si cestu, si pochopil, že na cestu si svietiš len ty a vyberieš sa správnou cestou dobra. A aj keď znova zablúdiš v bludiskách tmy, temnoty alebo zla, či už vlastnou vinou, alebo ťa tam dostanú iní, vždy si svieť na cestu svojím svetlom. Nikdy nedovoľ, aby zhaslo.
„A aj keď znova zablúdiš v bludiskách tmy, temnoty alebo zla, či už vlastnou vinou,
alebo ťa tam dostanú iní, vždy si svieť na cestu svojím svetlom.
Nikdy nedovoľ, aby zhaslo.“
-Tomáš Prachár-