Je príjemný letný večer. Sedím na balkóne a počúvam to ticho, ticho dediny. Áno, presne, dedina má hlavne počas letných večerov svoje špecifické ticho plné zvukov. Brechot psov, ktorí si odpovedajú naprieč dedinou, prekrikujúce sa hlasy ľudí z grilovačky na niektorej susednej záhrade, výkriky a smiech pubertiakov, ktorí tam niekde v uliciach objavujú tie najkrajšie súčasti života, tak ako my pred pár rokmi, a do toho koncert cvrčkov a ten tichý šum noci. Cítim vôňu, vôňu nočného chladu a rosy spojené s teplom sálajúceho z rozpáleného betónu. Pred sebou vidím tmavé obrysy toľkých stromov a nad sebou dokonalosť neuchopiteľného, oblohu s nespočítateľnými hviezdami. Nádhera.
Moje detstvo si spájam s pozeraním na hviezdy, keď sme si celá rodina počas letných opekačiek vždy ľahli na ležadlá a pozerali na nočnú oblohu. Jeden veľký človek mi vtedy raz ako malému chlapcovi povedal: „Tá hviezda, ktorú vidíš už možno tam ďaleko nesvieti, to len jej svetlo k nám teraz doletelo“. Odvtedy ma fascinuje vesmír a pojem času.
Aj tento večer som sledoval ako sem-tam „padla hviezda“, bolo to obdobie padania perzeidov. Viete, ako to vyzerá, taká malá bodka s chvostom preletí po oblohe. Tak presne takú bodku som občas videl preletieť a popri tom premýšľal nad všeličím, čo ma trápilo. Vtom len tak zo mňa potichúčky vyletelo: „Kokos, veď už mi daj nejaké znamenie, už!“. Po čom preletel takýto perzeid s veľkým dlhým červeným chvostom cez celú časť oblohy, na ktorú som mal výhľad. Nič také som ešte nevidel. O nejaké tri týždne neskôr som dal príbeh o tom, ako sedím na balkóne a „sľúbil“, že to rozviniem, čo vlastne teraz píšem. Keď som odchádzal dovnútra a rozmýšľal, čo napíšem o tom zážitku, či to bola náhoda či čo, tak v momente, keď som sa postavil, za stromom tesne nad horizontom, kde som predtým nevidel, zrazu preletela ďalšia taká „hviezda“. Presne vtedy a v ten večer prvá. Zrazu som bol ako ten malý chlapec kedysi dávno na tom ležadle, bez ťažôb a starostí. Všade bolo ticho, otočil som sa a s úsmevom vošiel do izby.
Viete čo, áno, asi to boli len pekné náhody, ale ja aj tak od vtedy premýšľam, čo tá odpoveď znamenala. Veď ja na to prídem, a možno ani nemusím, svoj účel splnila.
,,Až po západe slnka ožili naše sny.“
– Tomáš Prachár –