Niekoľko rokov učí na Gymnáziu F. V. Sasinka v Skalici, jej metódy výučby angličtiny sú často moderné a progresívne. Vystupuje ako prísna učiteľka, ktorej ale nie sú ľahostajné ani osudy a osobné problémy študentov. Študenti ju buď milujú, alebo nenávidia. Zaujíma sa o spoločenské dianie a postavenie vzdelávania v našej krajine. O tom, ale aj o veľa ďalších témach je rozhovor s prvým zaujímavým človekom a aj mojou bývalou triednou učiteľkou, Mgr. Ľubicou Petrovičovou.
Ahoj Lubi. Na začiatok musím vysvetliť, že pred nejakým časom som mal tú česť, že sme si potykali. To len, aby bolo vysvetlené, prečo takéto familiárne oslovovanie.
Áno, online potykanie, dnes sa online už vraj robí všetko. Ale ideš na to veľmi rafinovane, lichôtka hneď na úvod rozhovoru. (smiech)
Začneme úplne od začiatku. Skús nám povedať, odkiaľ si a kde si sa narodila, kam si chodila na strednú školu, a prečo si si vybrala práve povolanie učiteľky?
Narodila som sa na Myjave, alebo správnejšie asi v Myjave, a tam som bývala až do mojich 26 rokov, keď som sa presťahovala sem do Skalice. Na strednú školu som chodila do Senice. Vybrala som si obchodnú akadémiu, pretože sa vtedy venovali cudzím jazykom v rovnakej miere ako gymnázium, no podstatne menej matematike, a to mi vyhovovalo.
Učiteľkou som chcela byť od útleho detstva, každé prázdniny mi dedko zavesil na plot kus drevenej platne, našla som si úlomky tehly a všetky sliepky som učila počítať a azbuku. Keď nedávali pozor, dostávali poznámky. Mala som veľmi nedisciplinovanú triedu. (smiech) V tretej triede na základnej škole sme mali na pár týždňov praktikantku z vysokej školy a bolo rozhodnuté. Chcela som byť ako ona. Bola skvelá, úplne nadšená, vymýšľala nové veci, neskôr sme sa stali kolegyňami. Mala slzy v očiach, keď som jej povedala, ako si pamätám, že na tabuli urobila chybu, chýbala jej v texte čiarka a ja, ako malá tretiačka, som sa jej spýtala, či pred spojkou že nemá byť čiarka. A ona namiesto toho, aby sa nahnevala (čo by možno urobili mnohé jej staršie kolegyne), urobila zo mňa hviezdu triedy a z jej omylu urobila vlastne učivo. Je to už možno 35 rokov stará príhoda, no ja si pamätám každý detail tej chvíle. Táto žena, vtedy mladá baba, ma nasmerovala a ja som jej za to veľmi vďačná. Na druhú stranu musím povedať, že učiteľstvo máme v rodine. Z otcovej strany sme ako učitelia zastúpení na každom stupni vzdelávania, na mnohých aj niekoľkonásobne.
Čiže vysoká škola bola pedagogická?
Áno, Pedagogická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave.
A od začiatku bolo jasné, že to bude angličtina?
Áno.
Ty už niekoľko rokov vyučuješ a učila si obrovské množstvo študentov. Dá sa povedať, že sa zmenili súčasní študenti, ako boli tí napríklad spred desiatich rokov?
Jasné, že sa zmenili. Všetci a všetko sa mení, všetko podlieha dobe a vývoju. Deti a mládež, ale ani dospelí, neboli tak ovplyvnení technológiou, ako je tomu dnes. Decká v škole sa cez prestávky ešte pred pár rokmi normálne rozprávali, hádzali po sebe špongiu, odkusovali si z bagety, odpisovali úlohy a dievčatá sa šminkovali. Dnes pozerajú do mobilu, aby zistili, čo im za posledné minúty uniklo. Občas sa prvákov, keď ich takto vidím v triede s nohami vyloženými na stole a s mobilom v ruke, opýtam, či vedia, či ich sused má napríklad súrodenca alebo na aký hudobný nástroj hrá. Niektorí ani nechápu, prečo sa ich to pýtam. Nedávno sme sa rozprávali o téme šport a pýtala som sa študentov, či uprednostňujú individuálne alebo kolektívne športy. Zo 17 študentov mi 1 odpovedal, že má radšej kolektívny. Ostatní majú radšej individuálne športy, pretože ako sami povedali, nechcú sa deliť s nikým o úspech či prehru. A to by mi decká pred 10 rokmi určite nepovedali. Ja to tým študentom nevyčítam, doba určite vyžaduje silné individuality, no ja som skôr za tímovú prácu a v nej vidím význam. Mám pocit, že decká trávia príliš veľa času s mobilom v ruke. Vedia všetko, čo sa v ich virtuálnom svete deje, vedia neuveriteľne rýchlo vyťukať text, no v noci nespávajú a ráno sú nevyspaní, podráždení a nesústredení. A potom je učiteľka tá zlá…
Ale aby to nebolo všetko len také pesimistické, musím povedať, že stále sa nájdu decká, ktoré vedia komunikovať aj slušne, ktoré vedia poďakovať a pozdraviť, ktoré vedia povedať svoj názor slušnou formou a vedia aj pomôcť.
V úvode som napísal takú kontroverznú vetu, že študenti ťa buď milujú, alebo nenávidia. Stotožňuješ sa s tým? Prečo myslíš, že to tak je? Je to skôr pochvala, že robíš prácu dobre?
No, vieš, žiaden normálny učiteľ nepočuje rád, že ho študenti nenávidia. Ja som ten typ človeka a učiteľa, ktorý sa bude trápiť kvôli jednému nespokojnému a nevidí tých 10 spokojných. Každý prechádza nejakým vývinom. Či osobnostným alebo profesijným. Ja som človek, ktorý si stojí za svojím, ak je presvedčený, že je to správne. A to možno niektorým študentom a ich rodičom spôsobuje tie negatívne pocity voči mne. Raz o mne jedna kolegyňa povedala, že ja som ako starý dobrý český film. Povedala, že mnohí ma pochopia až časom, že až časom ocenia, o čo mi išlo. A asi na tom niečo bude, pretože sa mi mnohí študenti po skončení gymnázia ozvú s tým, že hodiny so mnou neboli márne, a to vždy poteší. Ale vývinom, ktorým prechádzam aj ja, sa deje aj to, že tí študenti tú moju prácu oceňujú už počas štúdia a deje sa to častejšie a častejšie. Čo ma teší, pretože je to vážne motivujúce. Učím sa, že študenti dokážu oceniť prácu viac ako dospelí, takže v tomto si znova potvrdzujem, že som si dobre vybrala. A verím, že aj tí dospelí sa raz naučia oceniť prácu učiteľa.
Ako si sama povedala, aj ty si sa určite zmenila. Nemyslím rozdiel, keď si s učením úplne začínala a teraz, pretože to je asi jasné, že to je veľký rozdiel. Ale dajme tomu päť, možno desať rokov dozadu. Zmenila si v niečom výrazne prístup?
Áno, viac sa zamýšľam nad tým, že každý študent je naozaj iný. A to nielen v dosahovaní výsledkov, ale najmä v spôsobe ich dosahovania. Každému vyhovuje na hodine niečo iné a ja by som mala každému na tej hodine niečo ponúknuť, čoho sa každý študent môže chytiť, čo ho môže zaujať. A je to teda náročné. Neviem, do akej miery sa mi to darí, ale robím čo viem.
A teraz sa na to pozrime z pohľadu vzdelávania. Máme dobrý systém vzdelávania a všeobecne úroveň školstva? Berme to teraz na úrovni stredoškolského vzdelávania.
Nemáme dobrý systém vzdelávania a za tým si stojím. Pozerám sa na to všetko už nie iba ako učiteľka, ale aj mama dieťaťa, ktoré je v tom systéme, resp. začína v ňom byť. A veľmi rada by som pre ňu zabezpečila čo najlepšie vzdelanie a najmä prostredie, v ktorom to vzdelávanie bude dostávať. A všetko to začína učiteľkou. Ja sama na sebe pracujem, pretože ak sa mi niečo nepáči a kritizujem niečo, musím so zmenou začať v prvom rade u seba a veriť, že nadchnem a motivujem ku zmene aj ľudí okolo mňa. Ja vážne dúfam, že aj v školách menších miest začne fungovať systém ponuky a dopytu. A nebojím sa to povedať. Covid zasiahol aj naše školstvo, a ak mu môžeme poďakovať za jedinú vec, tak tou je, že prinútil zastaviť školstvo v tom stave, v ktorom sme sa motali niekoľko desaťročí a nevedeli sme sa z neho vymotať. Naše školy už nikdy nebudú rovnaké ako boli pred marcom 2020. Nebudú rovnakí ani tí študenti a ani učitelia. Fyzicky možno áno, ale budú mať iné skúsenosti a očakávania. A to si musíme všetci uvedomiť. Teraz treba zobrať tie „lopaty a rýle“ a začať budovať lepšie slovenské školstvo. A teda máme čo robiť…
Ako? Pýtam sa úplne jednoducho, až hlúpo možno. Ale ako? Vidíš nejaký prvý potrebný krok?
Prvý krok je ten, že každý pochopí, že tak, ako bolo, už nebude a nemôže byť. Že musíme veci zmeniť. Doba už potrebuje niečo iné. A nikto iný ako my sami to za nás neurobí.
Ty konkrétne vyučuješ angličtinu. Získala si plynulú angličtinu len štúdiom, alebo si žila niekde v zahraničí?
Ja som mala šťastie v tom, že 3 roky zo 4 na strednej škole ma učili zahraniční lektori, a keďže ma ten predmet bavil, nebála som sa rozprávať a nadobudla som isté jazykové sebavedomie stredoškoláčky. Rok po strednej škole som išla do USA, kde som strávila jeden rok.
Áno, to si pamätám, že si nejakú dobu žila v USA. Kde presne?
Žila som v štáte Connecticut.
Bol to pekný rok? Ťažko sa odchádzalo? Čo si tam vlastne robila?
Kým som nemala rodinu, bol to pre mňa najúžasnejší rok môjho života a stále patrí medzi top roky. Bola som druhou slovenskou au pair v USA, bola som však skôr súčasťou hosťujúcej rodiny ako ich opatrovateľkou. Mala som šťastie, že som sa dostala do rodiny profesora psychológie z Yale University a moja hosťujúca mama bola Belgičanka. Čiže obaja dospelí vedeli, ako na mňa v prípade, že mi možno bolo niekedy smutno. Je to už 24 rokov a do dnešného dňa sme v kontakte. Z 1,5 ročného chlapca a 3,5 ročného dievčatka sú už dospelí mladí ľudia a z ich rodičov čerství dôchodcovia.
Mám kamaráta, ktorý pochádza zo Srbska. Vie plynule po anglicky, dokonca vie meniť nárečia a prízvuky z rôznych oblastí anglicky hovoriacich krajín. Ale nikdy nebol na žiadnom pobyte takto ako ty. Hovorí, že je to kvôli tomu, pretože v Srbsku majú všetko v televízii titulkované, čiže tam neexistuje dabing. Dá sa naučiť plynulou angličtinou len výučbou v škole?
Nie, nedá. V škole máme 4 hodiny po 45 minútach. A ani tých 45 minút v podstate nikdy hodina netrvá. Ak v tej triede je 23 študentov, koľko času pozornosti sa ujde 1 študentovi? Učiteľ angličtinár môže iba ukázať cestu, smer, motivovať, pomôcť, ale plynule naučiť po anglicky, nie je v jeho silách. Študent musí veľa na sebe popracovať mimo školy. Viac a viac študentov pozerá filmy v anglickom jazyku s anglickými titulkami, stále sú takí, čo čítajú knihy v anglickom jazyku, hrajú online hry s ľuďmi z celého sveta, sú aj také študentky, čo píšu príbehy v anglickom jazyku a tak ďalej, spôsobov je veľa. My v škole musíme na hodine rozvíjať rozprávanie, písanie, počúvanie, čítanie, slovnú zásobu, gramatiku, pretože každého čaká maturita z angličtiny. Nevieme, čomu skôr sa venovať. Preto je vždy dôležité vedieť študenta namotivovať, aby chcel robiť na sebe aj pomimo.
Sám za seba môžem povedať, keďže okrem toho, že si bola moja triedna, si mňa tiež učila anglický jazyk. A pamätám si na to, ako sme si všetci písali denník v angličtine. To sa mi zdalo ako veľmi zaujímavý edukatívny prístup. Vieš to aj ostatným nejako priblížiť, o čo išlo?
Ako triedna a angličtinárka som o vás chcela vedieť viac a aj takouto formou vás prinútiť používať angličtinu. Denník ste si mali písať denne, stačilo 70-80 slov. Niektorí z vás sa rozpísali niekedy aj na viac strán a prostredníctvom denníka som si s niektorými dopisovala. Dozvedela som sa o prvých, či druhých aj tretích láskach, dokonca sa mi zdôverili aj s prvým sexom a čakali odo mňa reakciu. Bola to pre mňa super skúsenosť, aj keď niektorým to asi liezlo aj na nervy. Ale denníky mali svojich fanúšikov a ja na niektoré vážne nezabudnem. (smiech)
A čo vysoké školy? Vieme, že máme extrémne veľa vysokých škôl, tituly sa tu dávajú zadarmo, z vysokých škôl vychádzajú ľudia, ktorí nie sú schopní pracovať v ich odbore, naopak aj z kvalitných škôl, kvalitní ľudia nakoniec pracujú v úplne inom odvetví…
Každý sme si strojcom svojho šťastia. Ja sa pýtam každého študenta, ktorý je na VŠ, či ho baví čo študuje, a či v tom vidí budúcnosť. Je super, keď sú odpovede kladné. No sú aj takí, ktorí študujú niečo len z dôvodu titulu. Ale to si musia uvedomiť oni sami, či ich to raz urobí šťastnými.
Máme zbytočne veľa vysokých škôl na Slovensku?
Neviem, na toto Ti vážne neviem odpovedať, nesledujem to. Tu strácam prehľad.
Problém je aj samotné povolanie pedagóga. Pre mňa je práca učiteľa jedno z najkrajších povolaní a poslaní. Bohužiaľ, veľa mladých učiteľov nechce, alebo si nemôže dovoliť pracovať v školstve. Je to iba finančný problém, alebo v tom vidíš aj niečo iné?
Nie, nie je to iba o financiách, aj keď určite to môže pôsobiť motivačne resp. demotivačne. Keď sa rozprávam s maturantami, koľkí z nich by sa chceli stať učiteľmi, je ich veľmi málo, ba až mizivý počet. Keď sa pýtam na dôvod, nepovedia peniaze, možno je im to trápne povedať predo mnou, ale spomenú skôr to, že by nezvládli pracovať s dnešnými mladými ľuďmi či deťmi, lebo sú drzé. Vždy sa ich opýtam, kto raz bude učiť ich vlastné deti. My budeme dôchodcovia, čo fučia do schodov a 10 minút z hodiny budeme chytať dych a spomínať si na mená. Takýchto učiteľov chcú pre svoje deti? Vždy vidím, že sa nad tým minimálne zamyslia.
Je ešte učiteľ vážená osoba, ako bola kedysi?
Nie, nie je. A začína to doma tým, akým spôsobom sa deti doma rozprávajú s rodičmi o učiteľke, resp. ako o učiteľke hovoria doma rodičia. Tak ako v každom povolaní sú učitelia a Učitelia, sú lekári a Lekári, sú predavačky a Predavačky, murár a Murár. Ale úcta voči každému povolaniu je vštepovaná v rodine. A nielen voči povolaniu.
Čo by si odkázala mladým pedagógom?
Ak to nemáte robiť s radosťou a láskou, nerobte to. Narobí to viac škody ako úžitku, budete nešťastní vy a aj deti. Ak idete do toho s odhodlaním, nadšením a pevnými nervami, uvidíte, že to stojí za to. Len treba vydržať a nenechať sa odradiť.
Teraz „podpásovka“. A čo starým?
Starí majú môjho mudrovania asi dosť. Starým čiže skúseným neodkazujem nič, verím, že sa každý zorientuje v novej dobe podľa svojho uváženia a možností.
V závere rozhovoru sa vždy chcem venovať príjemným odľahčeným témam. Tak poďme teraz na to. Ty sama si mamkou, máš malú dcéru Mišku. Ako sa jej darí?
Miška pôjde v septembri do prvej triedy, tak strašne rýchlo to všetko ubehlo. Snažím sa jej venovať po každej stránke. Sú veci, ktoré jej zabezpečiť dokážem a tie sa naozaj aj snažím zabezpečiť, no sú veci, ktoré hold nedokážem.
Miška je veľmi vtipná, mám založený od jej narodenia zošit, kde jej zapisujem rôzne dôležité momenty a hlášky. A teda mám čo zapisovať. Mimochodom, dám ti hádanku. Je to modré a má to krídla, čo to je? Budeš prekvapený, ale žltý papagáj. A nie, nepresvedčíš ju, že je modrý.
No očividne si stojí za svojím, po kom to asi má?! No ale to teraz nechajme tak… (smiech) Predpokladám, že väčšinu času venuješ jej. Ako trávite voľný čas? Čo rada robí Ľubica Petrovičová vo voľnom čase?
Pre mňa je moja práca koníčkom, resp. po rokoch som znovu objavila radosť z príprav a vymýšľania nových vecí pre decká v škole. Takže ak nekreslíme s dcérou, nestriháme a nelepíme snehuliakov, záhrady a zvieratá, ak nečítame knihu, nespievame a neskáčeme škôlku, či nenaháňame niekde vonku motýľov, tak samoštudujem. Niektorí hrajú na klavír, iní si idú zabehať a ja hľadám spôsob, ako prinútim decká, čo najviac rozprávať anglicky alebo ako využijeme zábavnejšie predbudúci čas priebehový. A som o tom presvedčená, že raz to ocení aj moja dcéra a aj študenti. Ale keby mi niekedy Ježiško priniesol parádny fotoaparát a kurz fotografovania k nemu, rada by som si urobila voľný čas aj na fotenie. To ma baví, len výsledky s fotoaparátom v mobile nie sú to pravé orechové. Čiže to je také že „keď raz budem veľká“.
Na úplný zaver rýchle jednoduché otázky, ktoré tiež možno o tebe niečo prezradia…
Káva alebo čaj?
Oboje.
Mesto alebo dedina?
Dedina.
„Mum“ alebo „Mom“?
Mum.
Film alebo kniha?
Oboje.
Rozum alebo cit?
Cit.
Ďakujem za rozhovor, bolo mi veľkou cťou.
Ja ďakujem Tebe za to, že si si vybral práve mňa na odštartovanie tohto Tvojho počinu a tfuj tfuj tfuj, nech sa Ti darí, Tome.
Vzhľadom na niekoľko rôznych okolností nebolo v čase rozhovoru možné zhotoviť vhodné fotografie. Fotografie budú doplnené hneď ako to okolnosti dovolia.
Ďakujeme za pochopenie.