Ticho nenápadne a v tichosti prerušil zvuk, ktorý sa nedá ničomu prirovnať, nie je to pískanie, nie je to ani dunenie. Je to symfónia prúdiaceho vzduchu, hrajúceho na najkrajšie hudobné nástroje prírody v podobe stromov, ktoré šuchotom listov upokojili nejednu nepokojnú dušu. Áno, objavil sa vietor, na začiatku len s jemným vánkom, ktorý potešil pocitom na usmiatych tvárach. Dokáže pohladiť, ochladiť, no aj zhodiť z nôh, či zobrať domy. Občas skrýva svoju tvár v absolútnom bezvetrí, aby neskôr svojou ničivou silou pripomenul, že nechce byť zabudnutý. Pochybuje o sebe, lebo niekedy nevie, z ktorej strany fúka ten správny vietor. Čas ho rozprúdil do takej sily, že to vyzerá, akoby sám dokázal pohnúť časom, akoby ho niesol ďalej do diaľok budúcnosti. Svojou silou už odvial aj milióny spomienok, odvial strach z vecí, ktoré sa v ňom bezstarostne vznášajú. Z väčšiny strachov spravil zbytočné ilúzie strachu odfúknuté v minulých prúdoch, no niektoré si navždy nesie zapísané v molekulách vzduchu. Uhasil ohne túžby a svojím chladom zabil lásky, aby neskôr s citom privial nádherné teplo objímajúce celé krajiny. Odniesol si veľa právd, ktoré o kúsok ďalej rozfúkal medzi všetkých klamárov. Vietor, aj keď občas neposlušný, často chladný, krutý, no aj príjemný teplý a spravodlivý, ten ktorému ešte ani Pán Boh úplne neporozumel… No aj keď sa nechá len tak niesť a občas sa nespravodlivosťou trocha zmiasť, nakoniec vždy vie kadiaľ fúka ten správny vietor.
,,Buď vetrom, ktorý hýbe svetom tým správnym smerom.“
-Tomáš Prachár-