Milujem krásu. Áno, to je môj hriech, moje bremeno. To je moje šťastie, sila a inšpirácia.
Milujem krásu hôr a toho pocitu pokory na vrchole.
Milujem krásu zelenej trávy, modrej oblohy a sily mora. Vôňu morského vzduchu a chlad v hlbokom lese.
Milujem silu momentu západu slnka, alebo pohľadu na hviezdy a toho pocitu nekonečna.
Milujem krásu plného parku šťastných ľudí, rodín, detí, párov a psov.
Milujem krásu momentu, keď mňa v aute dojme pesnička.
Milujem ten pocit čistej oddanosti a lásky psa.
Milujem krásu smiechu šťastného dieťaťa. Tu ľahkosť zmeny z plaču, keď sa o niečo udrie, do čistého šťastného smiechu, keď spravíte nejakú hlúposť, aby prestal. To je krása.
Milujem krásu priateľstva a lojality medzi chlapmi, kde nie sú potrebné ani slová, aby vedeli.
Milujem krásu žien, nie ako obrazu. Ale ich vôňu, teplo pier a trasúceho sa mokrého tela, jemnosť vlasov a ten pocit z dotyku, ktoré sú pri každej iné. Milujem ich krehkú jemnosť, spolu s nekonečným očakávaním a zaľúbenosťou v očiach.
Milujem krásu momentov „Aj ja teba“, „Prosím nechoď“, „Vráť sa“, „Daj si pozor“…
Milujem krásu toho pocitu, keď sa pousmejem nad tým, ako som sa pred časom trápil kvôli niekomu, kto mi už ani nechýba. Ale aj pocitu stekajúcej slzy, kvôli niekomu, kto mi chýba aj po rokoch.
Milujem tu krásu lásky, tú hranicu medzi bolesťou a šťastím, ktorú predstavuje. Cit, ktorý trvá, aj keď tá osoba už odišla na iný svet. Lásku, na ktorú nikdy nebude stačiť veda.
Milujem krásu momentu, keď stojím na záhrade, okolo mňa blízki ľudia behajú, niečo robia, pes sa hrá, suseda vedľa okopáva záhradku, netušia, že ja len tak stojím a sledujem, zaslzia sa mi oči, ale usmievam sa, a to je ono, to je ten pocit, to je ta krása.
Nie tá bezduchá a povrchná. Milujem krásu toho krásneho pocitu z krásy. Akejkoľvek… To som ja.
,,Milujem krásu toho krásneho pocitu z krásy.
To som ja.“
-Tomáš Prachár-