Raz sa mňa krásna osoba spýtala: „Kedy budeš konečne šťastný?“ Vtedy som odpovedal: „Neviem, asi až keď zachránim svet. Čiže nikdy…“
Chcel by som nájsť tie odpovede a vedieť sa zasmiať nad vecami, čo ma trápia. Vedieť sa uvoľniť a prestať premýšľať, keď myšlienky mňa držia v napätí.
Každého naučiť ľudskosti a dodať sebavedomie tomu, kto v kúte sedí sám.
Aby sa každý ráno prebúdzal s tým, že komu v ten deň pomôže, a aby každý s každým chcel byť kamarát. To by som chcel.
Môcť ponúknuť jedlom všetky hladné oči a zariadiť, aby už nikto na svete nebol sám.
Mať deku pre každého komu je vonku zima.
Dokázať zastaviť údery a naučiť všetky ruky hladiť.
Zalesniť celú Zem a ukázať každému krásnu lásku zvierat.
Zastaviť vlny a upokojiť zem, keď sa trasie.
Dokázať postaviť z vozíka a prebudiť z bdelej kómy. To by som chcel.
V nemocniciach mať pre každého tu poslednú slamku, po ktorej siaha a dokázať byť úsmevom na každej smutnej tvári. Áno, to všetko by som chcel…
Ale akosi neviem, kde mám o to poprosiť. Často sa pozerám hore a pýtam sa rôzne otázky. Vlastne ešte stále neviem, koho alebo čoho sa to pýtam a neviem, či niekedy budeme schopní to chápať. Ale niekedy by som chcel počuť nejakú odpoveď… Aj vy?
A viete, aká bola ďalšia odpoveď pri tom rozhovore hore?! Odpoveď bola: „Ale zachrániš. Nie každého, nie celý svet. Raz vytvoríš a zachrániš jeden alebo niekoľko malých svetov. To ty potrebuješ. Potom budeš…“
Tak neviem. Možno… A dúfam.
„Kedy budem konečne šťastný?! Neviem, asi až keď zachránim svet. Čiže nikdy…“
-Tomáš Prachár-